Prosím neznámeho prispievateľa, ktorý chcel prispieť svojimi postrehmi k prezentovanej hudbe (Zakir, Glass, Zorn, Barbieri, Satie, Grieg ...), aby svoje príspevky poslal ešte raz ( najlepšie na amadeo@amadeo.sk ) - prostredníctvom priamej odpovede cez túto stránku sa jeho príspevky z neznýmych dôvodov stratili. Prosím za ospravedlnenie !
V tejto rubrike si môžeš vypočuť rôznu zaujímavú hudbu, ktorá sa bude príležitostne obmieňať približne raz za 2-4 týždne. Hudbu ktorú nenájdeš na našich rozhlasových staniciach, ktoré po hriechu všetky vysielajú to isté. Preto ak si tu dnes niečo počul, to už tuná zajtra nemusí byť!!! A prišiel si už o TOTO. Preto ak Ťa tento druh hudby zaujíma, môžeš sa sem častejšie vracať, možno sa tu objaví aj niečo, čo Ťa zaujme aj na budúce.
Eric Satie - zaujímavá, pitoreskná postavička v Paríži na prelome 19. a 20. storočia. Nie že by pitoreskných postavičiek bolo v tom čase v Paríži málo, avšak iba Eric Satie mal v sebe dostatočnú dávku charizmy na to, aby výrazným spôsobom ovplyvňoval hudobné dianie v tomto období. Sám (viac-menej hudobný amatér) skomponoval iba neveľký počet krátkych skladbičiek (poväčšinou pre klavír), avšak jeho názory mali v tom čase veľa prívržencom a nasledovateľov, hlavne z okruhu tzv. Parížskej šestky, ale aj mimo nej. Jeho tvorba sa donedávna na koncertné pódia dostávala iba zriedkavo, avšak v poslednom čase sa objavuje stále častejšie. Hlavnú zásluhu na tom majú hlavne jazzový (čiastočne a rockoví) muzikanti, ktorí si jeho dielka osvojili a aranžovali podľa vlastných predstáv a potrieb. Vďaka ním sa tvorba Erica Satieho začala stále častejšie objavovať aj v repertoári interprétov tzv. vážnej hudby. Zhodu okolností, som sa s jeho tvorbou prvý krát zoznámil v podaní rock-jazzovej formácii Blood, Sweat & Tears, ktorá na svojej druhej LP z roku 1969 použila na úvod a na záver vlastné aranžmá pre dychy podľa dvoch častí klavírnej skladbyčky Erica Satieho, Gymnopédie č. 1 & 2. Bol to pre mňa jednak zážitok, jednak tak trochu šok - v tom dobrom slova zmysle. Nakoniec, Eric Satie mal svojimi dielkami za ciel provokovať a šokovať obecenstvo, čo sa mu podarili aj po viac ako pol storočí aj v mojom prípade. Začal som sa zháňať po jeho nahrávkach, čo v tom čase nebolo nič jednoduché - proste neboli, resp. takmer neboli. Dnes je už situácia celkom iná, nahrávok je toľko, že si už ťažko vybrať v podaní ktorého umelca by to malo byť. Pre našu rubriku som sa nakoniec rozhodol pre mimoriadne aranžmá klavírnych skladbičiek pre flautu a gitaru v podaní dvoch súrodencov Steva a Johna Hackettovcov. Jedná sa o viac-menej rockových muzikantov (Steve je o hodne známejší, hlavne z účinkovania vo formácii Genesis), avšak ich interpretácia je veľmi blízska klasickému podaniu. Skutočne veľmi zaujímavé !!!
John Zorn - výnimočná postava americkej hudobnej scény. Jeho hudobné aktivity presahujú všetky rámce a zahrňujú hudbu od avatgardného rocku, cez klezmer, jazz až po vážnu hudbu. A k tomu ešte hudba k filmom, ale aj samotné filmy a navyše jeho hudobné vydavateľstvo Tzadik Records chrlí jedno CD za druhým, a to nielen jeho vlastné projekty, ale zo svojich podnikateľských aktivít štedro podporuje aj vydávanie nahrávok najrôznejších alternetívnych smerov a uvádza ich vo svojom hudobnom klube. Je to zrejme asi najvýznamnejšia postava alternatívnej hudby v súčasnosti. Ponúkaná hudobná ukážka je fascinujúcim hybridom klezmeru, jazzu a vážnej hudby, ktorú komponuje pre jedno zo svojich mnohých zoskúpení v prakticky stálej zostave MASADA zloženej zo špičkových hudobníkov - pozri dole obsadenie. Je to jedno CD z dvojalbumu pozostávajúceho z dvoch samostatných CD nesúcich spoločný názov The Circle Maker (druhé CD s názvom Zevulun bolo komponované pre inú Zornovu zostavu Bar Kokhba, čo je vlastne Masada príležitostne doplňovaná podľa potreby na sextet - v tomto prípade trio dopňĺňajú budeník Joey Barona, percussionista Cyro Baptista a gitarista Marc Ribot - to ale možno až na budúce).
Mali sme tu doteraz samú peknú až krásnu hudbu, skúsme teraz aj niečo drsnejšie a divokejšie. Jedná z najdivokejších vecí aké som kedy počul, čo ma napadá, je práve táto. Argentínsky saxofonista Gato Barbieri sa kedysi preslávil hudbou k filmu Last Tango in Paris. S filmom táto hudba zneje celkom zaujímavo, ale iba na CD bez obrazu je dosť nezáživná. Počul som už viacej iných jeho nahrávok, ale ani jedna z nich na mňa ani zďaleka tak silne nezapôsobila ako práve Latin America. Túto nahrávku som počúval už mnohokrát a teda viem čo ma čaká, no do dnes mi pri nej behajú zimomriavky po chrbte (vypočuj si La China ... Part 3,4 !). Vynikajúca, veľmi silná hudba - teda aspoň pre mňa. Nedaj sa pomýliť názvami skladieb India a La China - je to celkom iné ako by si podľa názvov čakal - je to čisto španielske a latinsko-americké - a hlavne nádherne divoko surové.
Excelentné obsadenie na tejto nahrávke je spoľahlivou zárukou nádhernej hudby. Táto hudba produkovaná indickými, americkými a európskymi hudobníkmi sa vzpiera zaradeniu do akéhokoľvek šuplíčka a predstavuje samostatný šuplíček sama pre seba - nie je to ani jazz, ani indická, ani európska hudba ale čarovná esencia toho všetkého. Všetci hudobníci sa veľmi dobre poznajú z predošlých projektov, aj keď zakaždým to bolo v inom zoskúpení, a tak počas improvizácie ktoréhokoľvek člena dokonale vedia ako zareagujú ostatní. Výsledkom je hudba ktorá z čistého pôžitku z muzicírovania jej protagonistov nutne musí prejsť aj na poslucháča. Jedna z mojich najobľúbenejších nahrávok. Jeden môj dobrý priateľ o nej povedal : "Je to tak krásna muzika, že to raději už ani neposlouchám, protože bych to poslouchal pořád dokola". Nedá mi aby som sa nepochválil, že som okrem Hariprasada Chaurasiu už všetkých počul aj na živo (a nie raz), aj keď pochopiteľne nie v takomto zoskúpení, a vždy bol z toho nezabudnuteľný zážitok.
Philip Glass absolvoval klasické hudobné vzdelanie na viacerých školách. Začínal síce dodekafóniou a seriálnou technikou, ale presadil sa až komponovaním pomocou minimalistických postupov. Ako minimalista sa do povedomia poslucháčov dostal v prvom rade v okruhu priaznivcov rockovej avantgardy (spomeňme aspoň kultovú, takmer 5 hodinovú operu-kantátu Einstein on the Beach). Hudobní kritici z oblasti tzv. vážnej hudby ho neustále podrobovali zdrcujúcej kritike, ale napriek tomu (alebo možno práve vďaka tomu ?) sa okruh jeho priaznivcov postupne utešene rozširoval do oblasti avantgardného jazzu a nakoniec sa mu podaril aj prielom do okruhu priaznivcov tzv. hudby vážnej. Ja som sa s jeho dielom takžiež zoznámil práve po linke avantgardný rock - jazz - vážna hudba a to ihneď už spomínamou nahrávkou Einstein on the Beach. Omnoho silnejším dojmom však na mňa zapôsobili ďalšie jeho diela, napr. hudba k filmu Khundun o tibetskom dalajlámovi, Koyaanisqatsi ... ale hlavne kantáta Itaipu, ktorú Vám teraz predstavujem. Podľa môjho názoru je to celkom určite jedno z najvýznamnejších diel druhej polovice 20. storočia.
Itaipu je dnes známa ako najväčšia vodná elektráreň na svete. Je pomenovanú podľa malého ostrovčeka na rieke Parana v Južnej Amerike. V reči domorodých indiánov Guarani Itaipu znamená Spievajúci kameň. Podľa ich povestí a báji bol tento ostrov počiatkom stvorenia sveta. Z tejto báji vychádza aj úvodná časť diela - Mato Grosso. Druhá časť - The Lake (Jazero) je už zo súčasnosti, a predstavuje postupné vytváranie jazera za priehradou. Tretia časť - The Dam (Priehrada) súvisí so samotnou stavbou a záverečná štvrtá časť - To the Sea (K moru) s ústim rieky Parana do Atlantiku.
Samotná kantáta je spievaná v jazyku indiánov Guarani. Glassa k takému libretu dospel podobným spôsobom ako kedysi Igor Stravinskij pri opere-kantáte Kráľ Oidipus, keď použil latinčinu. Text síce bezprostredne súvisí s hudbou, ale keďže mu rozumie málo kto, neodvádza to pozornosť od samotnej hudby. Samozrejme, že hlavnou zložkou hudobného diele je zbor, po inštrumentálne stránke dominujú dychové a bicie nástroje - hlboké dychy a k tomu ako kontrast vysoko trilkujúca flauta. Sláčikové nástroje (s výnimkou kontrabasov) znejú prakticky stále v pozadí - okrem toho ich part začína až približne okolo piatej minúty diela. Ale keď som sa na nich sústredil, s prekvapením som zistil, že síce tvoria najnenápadnejšiu, ale v skutočnosti najdôležitejšiu hudobnú zložku diela. To čo sláčiky „vyvádzajú” tak nenápadne v úzadí nemá obdobu v ničom, čo som doteraz počul. ÚCHVATNÉ.
Gnossienne No.3
La Muchachada La Flor De La Juventud : Part One
Making Music
